V trebišovskom mestskom parku som náhodne na bicykli popri chodníku vo vzdialenejšom kúte objavila jeden exemplár líčidla jedlého. „Potešená“ z objavu sme sa s kolegom vybrali na druhý deň, že ho osekáme, vytrhneme spod zeme. Aj sme tak učinili. Ale na ceste späť cez park do práce sme zbadali „červeň červenú“. Dohodli sme sa, že po víkende budeme realizovať „aspoň“ zostrih kvetov a semien. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká….   nasledovali tri dni predierania sa húštinami žihľavy a černičia, krížom-krážom po okrajových plochách parku.

Líčidlo je nezmar, ako aj ostatné invázne druhy. Cez kvety, zelené, červené až fialové semená, ktoré už aj niektoré popadali, prípadne ich vtáci zjedli a vylúčili, sme ich so zanietením strihali, čo nám prišlo pod ruku. Dali sme ich do vreca, aby sa ďalej nerozmnožovali.

Všetky „invázky“ krásne kvitnú, rodia, bežne ich vidíme v záhradkách, ale…

Otázkou ostáva, ako ďalej… všetky invázne druhy sú po snahe o odstránenie ešte viac agresívnejšie, prípadne kam „zvyšky“ posunúť – spaľovňa?…

A preto tu chcem spomenúť Shakespearov citát z Hamleta: „Aj diabol máva občas vľúdnu tvár.“

text: PaedDr. Miroslava Birošová

foto: Ing. Juraj Minarčin