Jar sa u nás prebúdza, i keď tie začiatky v marci vykazovali skôr známky februárového obdobia – chladno, veterno, suché popadané lístie z jesene, bez zjavných jarných pučiacich listov na stromoch.  To je čas príhodný pre bledule. Stromy sú bez listov čiže im netienia a nebránia v raste. Lužné lesy vo východnej časti, napriek tomu, že sú ešte miestami podmáčané ustupujúcou vodou, sú posiate tisíckami bledúľ jarných karpatských. Monitoring sa môže začať. V lese však nikdy nie sme sami, o čom svedčia diviakmi vyryté mini „tône“. Napriek neskoro postupujúcej jari sa začínajú hlásiť aj prvé druhy na xerotermoch. Ako prvé sa u nás ukážu hlaváčiky jarné a poniklece veľkokveté. Hlaváčikom sa však zatiaľ kvitnúť nechcelo. Inokedy boli stráne zlato zakvitnuté od hlavičiek hlaváčikov, dnes tu nachádzame iba ojedinelé puky. Poniklec napriek chladnejšiemu počasiu kvitnú „ostošesť“. Síce nízko pri zemi, ale už rozvíjajú svoje puky a veľmi skoro odkvitajú, ako keby vedeli, že času majú málo. Prečo? Zistili sme, že v takéto jarné obdobie bez vegetácie vhodnej na pastvu sa najmä srnčia zver uchyľuje k ohryzu poniklecových pukov.  Tak miesto tisícok jedincov rozkvitnutých poniklecov na lokalitách nachádzame iba desiatky kvetov a množstvo tesne pri zemi odhryzených jedincov.

Mgr. Andrea Šimková, Správa CHKO Latorica, fotografie: A. Šimková, M. Balla

Lužný les posiaty porastmi bledule jarnej karpatskej.

Niektoré bledule vykvitli skôr, ako voda v lužných lesoch celkom ustúpila.

Prebiť sa na povrch býva niekedy veľmi ťažký.

Bleduľa jarná karpatská vo svojej kráse.

Môže sa začať každoročný monitoring bledúľ.

Diviačie „tône“.

Hlaváčik jarný zatiaľ iba v puku.

Poniklece kvitnú nízko pri zemi.

Pred nepriaznivým počasím, či pálčivým slnkom, sú poniklece chránené páperistými chĺpkami.

Na lokalitách po srnčej zveri ostávajú len trsy s odhryznutými hlávkami poniklecov.

Zostalo len málo kvitnúcich jedincov. . .

Významné lokality sa zamerajú pomocou GPS.